Pekinské záhady a inakosti

Tisíc rokov stará kultúra, historické pamiatky, legendárny Veľký čínsky múr a dozvuky Letných olympijských hier – to všetko sú charakteristiky, ktoré sa všeobecne spájajú s čínskou metropolou. Pri bližšom pohľade však nájdeme aj množstvo prekvapivých detailov.

Pekinská opera

Áno, hypermoderná budova, ktorá akoby plávala na vode, je spolu s olympijskými štadiónmi a novým terminálom letiska dôkazom, že architekti majú v Pekingu naozaj neobmedzené možnosti. Ja mám však tentokrát na mysli tradičnú pekinskú operu, teda najrozšírenejšiu formu tradičného čínskeho divadla. Spája sa v nej spev, hudba, herectvo, akrobacia, bojové umenie aj pantomíma. Charakteristické sú zložité kostýmy, líčenie (každý herec sa líči sám!) aj masky. Farby líčenia symbolizujú vlastnosti jednotlivých postáv - červená je znakom odvahy a vernosti, fialová spravodlivosti, zelená predstavuje udatnosť, biela svedčí o ľstivosti. Okrem ľudí a božstiev sú častými postavami na javisku opice – podľa tradičnej čínskej literatúry sú bystré, odvážne a vynaliezavé. Pre Európana je predstavenie naprosto novým, nevšedným a ojedinelým kultúrnym zážitkom. Nemusí však byť každému po chuti – našincovi môže predstavenie pripomínať aj „mraučanie a pohyby mačky po horúcej plechovej streche“. Zrodenie opery sa datuje do dynastie Qing, teda 18. Storočia. Za najväčšiu „fanynku“ tohto žánru sa pokladá cisárovna Xixi, ktorá na svojom dvore sledovala predstavenia denne!

Viete, aké sú štyri čínske “nebeské pokrmy”? – morská uhorka, žraločia plutva, morský pĺž a lastovičie hniezda.

Polievka až nakoniec!

Ďalším unikátnym zážitkom je večerný trh s jedlom, na ktorom sa snažíme zostaviť rebríček chutí smaženej larvy priadky morušovej, vyprážaného škorpióna a pečenej hadej kože. Jendoznačne vyhráva škorpión – priadka síce chutí ako pražený burský oriešok, lenže trocha spálený a mastnú hadiu kožu neviem rozdýchať ani po niekoľkých dúškoch slivovice, ktorú sme si pre istotu na trh zobrali so sebou ako prvú pomoc J … ale škorpión bol slano-chrumkavý, mňam! A viete, aké sú štyri čínske “nebeské pokrmy”? – morská uhorka, žraločia plutva, morský plž a lastovičie hniezda – tieto lahôdky sa však dnes konzumujú skôr na znak spoločenského postavenia. Ak je to pre Vás príliš, nechajte si ulahodiť niečím tradičnejším – napríklad opekanými ražnenými mäsovými špízmi každého druhu, ovocím v karamele alebo plnenými mäsovými taštičkami. Inak pojem „čínska kuchyňa“ ako taká neexistuje – to je ako keby sme chceli definovať pojem „európska kuchyňa“. Existujú 4 základné oblasti (pekinská, sečuánska, východná a kantonská), drobných regionálnych odchýliek sú však stovky až tisíce. Jedlá sa objednávajú spoločne pre celý stôl, zo spoločných mís sa naberá vlastnými paličkami. Tradičnou klasikou ostáva v kulinárskom svete chrumkavá pekinská kačica s dokonale prepečenou kôrkou. Polievka sa však vždy je ako posledná!

Čínsky ekonomický zázrak a kultúrna revolúcia

Na tému obrovského hospodárskeho rozmachu Číny sme už tiež počuli a videli všeličo – zábery dychvyrážajúcich olympijských stavieb (mimochodom postavených v súlade s princípmi feng-šui) striedali správy o neobvyklých meteorologických javoch zapríčinených snahou o rozháňanie mrakov počas otváracieho ceremoniálu,  či problémoch s hromadením obalov na skládkach. Dôsledky kultúrnej revolúcie – unáhlené rozhodnutia o demolácii prastarých hutongov, rozoberanie tehál Veľkého čínskeho múra či stavby z dynastie Ming ustupujúce moderným mrakodrapom vzbudili u mnohých architektov a historikov pocit smutného zúfalstva. Na mieste sme však zistili, že najväčší hospodársky zázrak sa jednoznačne volá “l(r)olex” – alebo ako je možné vyrobiť a predať dokonalú kópiu hodiniek za 10 yuanov (cca. 1 euro) a ešte mať na tom zisk? - kto nevidel neuverí a kto videl, aj tak nepochopí.

K najtradičnejšej činnosti v parku však patrí tzv. “venčenie vtáčích klietok”, a ide o výhradne pánsku záležitosť.

Venčenie vtáčích kietok

Nepoznajú tu ani znudené predavačky: zapadnutá štvrť, obchodík s kaligrafickými potrebami, podvečer – a žiaden zákazník. Takže predavačky namiesto otrávených pohľadov hrajú pred vchodom bedminton! Prejdite sa ráno po niektorom z miestnych parkov a budete žasnúť – desiatky párov tancujú do rytmu tanga, sedemdesiatročný deduško točí so svojou vnučkou švihadlo, cez ktoré skáče asi desiatka teenagerov, jeho manželka (teda babička sedemdesiatnička) cvičí dokonca na fitstroji! Atď, atď., tu tai-chi, tu cvičenie s mečom, tam si štyri mamičky kopú cez sieť indiaccu, ... a čo robia manažéri cez obedňajšiu prestávku? – to isté! K najtradičnejšej činnosti v parku však patrí tzv. “venčenie vtáčích klietok”, a ide o výhradne pánsku záležitosť – zavesia klietky na konáre stromov a preberajú politiku, domácnosť, športové zápasy, či vydaj svojich dcér a do toho im veselo štebotajú operenci …

Zakázané mesto plné ľudí

V súčasnom Pekingu alebo jeho blízkosti žijú ľudia už viac ako tritisíc rokov. Prvá dedina sa vtedy volala Ji, čiže Rákosie. Dnes však na svetových mapách stojí Beijing, a na slovenských Peking – čo je teda správne? Vlastne oboje. Peking bol kedysi Beiping (Severný mier) a keď sa stal hlavným mestom, premenoval sa na Beijing (Severné hlavné mesto). A Peking je starý prepis čínskej výslovnosti, ktorý sa ustálil v našich končinách. Peking bol hlavným mestom Číny už v 13. storočí a svoje pevné miesto srdca krajiny jednoznačne dokazuje aj dnes. Veď napriek tomu, že územím krajiny prechádza až 6 časových pásem, tak sa celá riadi podľa pekinského času! V takzvanom Zakázanom meste, teda cisárskom paláci žilo počas éry cisára Yongle z dynastie Ming (nazývaného tiež architekt Pekingu) až tritisíc konkubín a niekoľko desiatok eunuchov, ale dovnútra nemohol vkročiť ani jediný obyvateľ mesta. Dnes žije v Pekingu približne 15 miliónov obyvateľov a návštevník má často pocit, že väčšina z nich je spolu s ním na prehliadke vnútri brán Zakázaného mesta. Aj tak je však prehliadka Siene Najvyššej, Strednej a Udržujúcej harmónie aj dnes jedinečným zážitkom.