Kirgizsko – sloboda medzi nebom a zemou

“Abizjana kušala banany i padavilas”, začína kurz kirgizštiny náš priateľ Adilet. Áno, dokážeme to zopakovať jedine po rusky, kirgizština je pre nás taká ťažká, že tú vetu nie sme schopné vysloviť ani ako fonetický zhluk písmen. Chalani, s ktorými sa vezieme v rozheganej dodávke, sa smejú na celé kolo – oni si totiž hravo poradili aj s naším “strč prst skrz krk”. Slovenčina zjavne k najťažším jazykom na svete nepatrí.

Zlaté kúpele

Adilet, Voloďa a Jyrgal sú našimi sprievocami a nosičmi na treku na poznávacom zájazde k nadpozemsky krásnemu jazeru Ala Kol, ležiacemu v nadmorskej výške 3 532 m.n.m. Jeho sýtozelená farba ostro kontrastuje s okolitými zasneženými štítmi … “predstavte si, že vyše 90% územia našej republiky leží v nadmorskej výške viac než 1500 m.n.m., a priemerná nadmorská výška je 2750 m.n.m.”, informuje nás veselý Adilet. Môžu za to predovšetkým horstvá Ťanšanu a Pamíru, tiahnuce sa pozdĺž celej krajiny,  dokonca s jedným z najdlhších ľadovcov na svete , až 63 kilometrovým Inylchekom. Trojdňový trek sprevádzajú háje endemických ťanšanských jedli, výhľady na okolité nebotyčné končiare a záver pohľadnicovo prekrásnom v údolí Altyn Arashan s prvotriednymi rovnomennými (zlatými) kúpeľmi. Údajne je stále jedným z vlastníkov tohto vychyteného “wellness centra” syn bývalého kirgizského prezidenta Bakiyeva. Nečakajte však luxus ani komfort - “bane” tvoria 4 vybetónované miestnosti, medzi ktorými preteká liečivá termálna voda. Miestnosť číslo 1 sa prenajíma výhradne zahraničným turistom, do štvorky posielajú len domácich. Schladí Vás miestny potok a výhľad na majestátny, večne zasnežený “stan” - Pik Palatka (4 260 m.n.m.)

Vnútrozemské letovisko

Tradičnejšiu dovolenku trávia Kirgizi na brehu jazera Issyk-Kul, mimochodom druhého najväčšieho alpínskeho jazera na svete. Na niektorých miestach je hlboké až 700 metrov. Hoci sa nachádza vo výške 1606 m.n.m., vďaka svojmu zloženiu nikdy nezamŕza a v júli-auguste teplota jeho vody dosahuje až 20 stupňov. Keby obzoru nekraľovalo pohorie Ťan-Šan, ani neprídeme na to, že nie sme pri mori. Letovisko Cholpon-Ata má totiž všetko, čo si pod pojmom prímorské letovisko predstavíte – piesok, vodné bicykle, animačné tímy aj plážovú diskotéku. Aj potulných predavačov a večerné koncerty. V jednom z početných hudobných súborov pôsobí aj manžel našej hostiteľky, učiteľky Diny. O tom, že nie ste v Grécku, svedčia len hot-dogy predávané v jurte.

Ako sa žije miestnym?

Dina učí na univerzite v Biškeku angličtinu aj nemčinu, doma má počítač s najmodernejším softwarovým vybavením, a okrem toho neuveriteľný prehľad v dejinách celej strednej Ázie. A ako všetci Kirgizi, aj ona miluje pikniky v prírode. Balíme dve deky, lepjošky (miestny chlieb), syr, kumys (kobylie mlieko, údajne veľmi zdravé) a predovšetkým melóny, ktoré v auguste nesmú chýbať pri žiadnej príležitosti. A ťahavé cukríky, niečo ako naše štolverky. A samozrejme koňak, lebo ako sme sa dozvedeli, vodka tu nie je in. A úplne nakoniec, ešte aj 4 vankúše!!! – aby sa nám vraj pri tom piknikovaní pohodlne sedelo. Netačíme vychádzať z úžasu, a to už Dina uväzuje na strom neďaleko potoka, pri ktorom sme sa rozložili, farebné mašličky – vraj, aby sme sa sem ešte niekedy vrátili. Náš “piknikový” národný park Ala Archa začína hneď za bránami hlavného mesta, a tak mu dodáva zaujímavú horskú panorámu ... inak je však Biškek dosť podobný hlavným mestám bývalého socialistického bloku. Panelákové sídliská, pamätník Lenina – tentokrát decentne ukrytý (premiestnený spred budovy múzea za ňu) ale aj trolejbusy, detské ihriská, široké bulváre a policajtky s mongolskými črtami, predajne s mobilmi a maršrutky, vďaka ktorým sa dostanete lacno a rýchlo kamkoľvek v meste. Na rohu nechýba zmrzlináreň a špeciálne stánky s kvasom, populárnym stredoázijským ľahkoalickým nápojom. Zvláštne čestné miesto patrí Manasovi, hrdinovi dávneho eposu, ktorý bojoval za oslobodenie a zjednotenie kirgizského národa a nahradil všadeprítomného Lenina. Dnes sa deti v škole učia práve o ňom. Epos je 20-násobne dlhší ako Odysea, a jeho odkaz sa zachoval z generácie na generáciu vďaka profesionálnym rozprávačom, ktorí ho rozprávali v dedinách pri mnohých príležitostiach, požívajúc mimoriadnu úctu svojho okolia (jeden rozprávač si dokázal zapamätať až 100 tisíc riadkov).

Nadpozemská krása

Ak je jazero Isyk-Kul najväčšie, tak jazero Son-Kol v Kirgizsku je určite najkrajšie. Priam nadpozemsky krásne. Na jeho brehu vo výške 3016 m.n.m. stoja dve jurty, ktoré v letných mesiacoch obývajú miestni pastieri. Nomádska tradícia je tu stále veľmi živá. Všade, kam oko dohliadne, sa preháňajú stáda kôz a kráv. A samozrjeme miestni na koňoch. “Naše deti ovládajú jazdu na koni ešte skôr, ako sa naučia chodiť. Naši bojovníci boli známi svojim majstrovstvom v jazde vo dvojici – jeden cválal, a druhý, sediaci chrbtom k nemu, bojoval s nepriateľmi”, vysvetľuje Rachad, otec rodiny z prvej jurty. O obľúbenosti svedčia aj početné turnaje a hry v konskom sedle – najpopulárnejšie je tzv. “kozlodranie”, pri ktorom sa hráči snažia umiestniť do “bránky” telo čerstvo zabitej kozy (bez hlavy a bez kopýt, podotýkam). Všetko sa deje v plnom cvale, a vyžaduje od jazdcov jedinečnú zručnosť – “lopta” váži aj viac ako 20 kg! Ach, nepoznám krajší pocit, ako vyjsť na koni z dediny Kyzart 2 180 m.n.m. do sedla vo výške 3 560 m.n.m. A uvidieť pred sebou tu modro-zelenú nádheru. Zo všadiaľ dýcha voľnosť a sloboda. Nikde ani človiečika, len sýtozelené pasienky a široké pásy hôr. Sloboda medzi nebom a zemou. A možno o kúsok bližšie k nebu. Želám si, aby ten moment trval večne ...

Óda na jurtu

Aj v jurte na brehu jazera sa však cítime blažene. Hreje piecka, v samovare sa pripravuje zelený čaj a domáca zamiesila na čerstvý chlieb. Raj na zemi, aspoň na pár dní. A spíme vo vybielených, čistučkých perinách, na hrubých, ručne tkaných kobercoch. A počúvame príbehy, ako sa žilo za starých čias, ako je stále živá tradícia “unášania neviest” (aj keď je už zákonom zakázaná), či ako sa stavia jurta (záleží od veľkosti, ktorá sa počíta podľa počtu “rebier” drevenej konštrukcie, ale šikovnej rodine to trvá približne 3 hodiny … ale bez ohľadu na veľosť sa do nej musí vždy vchádzať pravou nohou). A koľko stojí jurta? –záleží, či kupujete novú, alebo “z druhej ruky”. V prvom prípade je cena okolo 5 tisíc eur, v druhom už od 2 tisíc eur. Výroba novej jurty trvá približne jednu zimu. A koľko taká jurta váži? “Toľko, koľko unesú 2 kone a 1 ťava”, vysvetľuje Rachad. Aha. Každopádne jurta je centrom kirgizskej kultúry – počtom júrt (čo jurta, to naša “izba”) sa meralo bohatstvo, a dodnes sa zosnulému stavia ako “izba smútku” – “môže bývať hoci aj v meste na sídlisku, tak mu ju postavíme na detskom ihrisku!”, zreálňuje naše predstavy Rachad. Nečudo, veď centrálnym motívom kirgizskej vlajky je “tunduk”, teda kruhový strešný otvor na jurte so 40 slnečnými lúčmi, symbolizujúcimi 40 pôvodným kmeňov. Kyrgyzstan (či po slovensky Kirgizsko) je však dodnes multietnický, najväčšia menšina (uzbecká) žije na juhu krajiny. 

Časový posun oproti Slovensku je +4 hodiny, elektrické zásuvky a napätie sú rovnaké ako u nás.

Juh proti severu

Po nekonečnom handrkovaní v mestečku Naryn, kde ceny určuje miestna mafia, konečne získavame na 12-hodinový presun po krásnom Kirgizsku 27-ročnú volgu, ktorá má údajne najazdených vyše milión kilometrov. Ale vydržala, aj prechod cez prvé aj druhé sedlo, opäť v závratných nadmorských výškach. Ocitáme sa úplne inej krajine, vysoké kalpaky (biele klobúky s čiernou výšivkou, symbol mužstva) vystriedali vyšívané ťubetejky – v meste Osh a vôbec v celej južnej oblasti Kirgizska žije početná uzbecká menšina. Práve medzi etnickými uzbekmi a kirgizmi sa v júni roku 2010 strhlo po na prvý pohľad bezvýznamnej šarvátke medzi tínedžermi zbytočné krviprelievanie, ktoré vyhnalo desaťtisíce za len 7 kilometrov vzdialenú kirgizsko-uzbeckú hranicu. Našťastie, po pár týždňoch sa situácia upokojila a prijatia sa nám dostalo rovnako srdečného ako na severe. Nešťastný konflikt však aj dnes pripomína sprísnený pohraničný režim (absolvovanie kontroly nám zabralo 3 hodiny) a aj niekoľko obhorených trámov na miestnom bazári, ktorý je inak považovaný za jedne z najlepších v celej strednej Ázii. “Nekúpite?” – ozýva sa odvšadiaľ. Tri metre linolea, 2 kilá cestovín, 4 moriaky, výrobky z kováčskej dielne, alebo kilo zlata... ošský bazár sa považuje za jeden najlepších v celej strednej Ázii. Našli sme aj nástenku s ponukou prenájmu bytov – trojizbák v centre na mesiac za 100 eur vrátane energií. Vrátane vody a energií, ktoré sú tu prakticky zadarmo. Ideálne miesto na “vzdialenú prácu z domu” – pre Európana. Pre lepší obraz, priemerný plat je tu 100-150 eur mesačne.

Bez problémov sa dohovoríte po rusky – ruština je druhým oficálnym jazykom, angličtina alebo nemčina sú stále takmer neznáme.

“Čertovo koleso” stále hitom

Z bazáru sme sa presunuli do neďalekého parku – lunaparku, obľúbeného víkendového výletného miesta domácich. Miestne ženy tu poriadali narodeninovú párty “bez chlapov”, a patrične si to užívali – “magič na plné pecky”, tanec, lepjoška, melóny ... a všade sa smejúce zlaté zuby, ktoré sú symbolom bohatstva. Hneď nás pozvali na ochutnávku aj do tanca (“Veď vy ste ako naše sestry!”), a sami sa zvŕtali bez ohľadu na vek. A ešte sa aj poďakovali za každú fotografiu, ktorú sme urobili. Skrátka, raj pre dokumentaristov, žiadne “1 dollar photo”. Skutočne, Kirgizi lunaparky milujú. Na retiazkovom kolotoči sa vozia nielen rodičia s deťmi, ale aj dôstojné zahalené dámy v rokoch. Chlapi sa skôr oddávajú šachu alebo dominu, či sa pokúšajú o šťastie so svojimi synmi a vnukmi na strelnici. Jedna rana stojí 2 koruny. Najväčším hitom je však “ruské kolo” a “húsenková dráha”, je tu poriadny rad. Tak si radšej kupujeme cukrovú vatu a vyrážame na Šalamúnov trón, najstaršiu pamiatku v meste (hovorí sa, že Osh je starší než Rím) a významné pútnické mesto moslimov, vypínajúci sa na kopci metrom nad med mestom. Západ slnka je dnes opäť meditatívny. S Kirgizskom sa lúčime tradičným šašlikom – fantastickými kúskami baranieho mäsa pripraveného na drevenom uhlí. Chuťové poháriky jasajú – nielen sloboda medzi nebom a zemou je skutočný raj na zemi.