Uzbekistan – perla Hodvábnej cesty

Vedeli ste, že najväčší ekológovia nežijú v Uzbekistane neďaleko smutne presláveného, zmenšujúceho sa Aralského jazera, ale o niekoľko sto kilometrov južnejšie, v mestečku Urgench? Môžete tu totiž absolvovať najdlhšiu ekologickú jazdu na svete – trolejbusové vedenie z Urgencha do mestečka Khiva meria úctyhodných 35 km a trvá takmer dve hodiny! Na konečnej zastávke sa ocitnete v zajatí hradieb miniatúrneho starého mesta Ichon-Qala, absolútneho unikátu pod patronátom UNESCO.

Khiva - mystická, živá, nádherná

Vitajte na dobrodružnej ceste Uzbekistánom. Miniatúrne staré mesto Ichon-Qala ležiace na okraji púšte Karakum, obohnané hlinenými hradbami s oblúkovými baštami, tyrkysom vykladanými minaretmi, mešitami, kamennými námestíčkami, medresami a jednou ťavou síce obídete za pol dňa, dôležitejšie je však stráviť čas pri šálke zeleného čaju a pozorovať, čo sa deje v jeho uličkách, či sa len tak prechádzať medzi dielničkami a nasávať atmosféru dávnoveku. Mladí chlapci (mali už šestnásť?) zručne pracujú s dlátami, dievčatá tkajú koberce s typickými vzormi oblasti. Vlákna sa farbia vo veľkých kadiach prírodnými látkami. Aj ozdobné kachličky z mozaík tu majú svoje typické motívy – oproti juhovýchodu v oblasti Khorezm prevláda jednofarebnosť a zložité ornamentálne písmo s citátmi z Koránu. Motať sa po západných hradbách počas západu slnka je absolútne fascinujúce, a túlanie osvetlenými nočnými uličkami nezabudnuteľné. Vyjdite úzkymi točitými schodmi na vrchol minaretu a dovidíte až do Turkmenistanu – Khiva leží len 10 km od jeho hraníc. Mystická, živá, nádherná.

Aralské more. Smutný dôkaz nezmyselnosti sovietskeho plánovania.

Zašlá sláva

Ápropos, Aralské more. Smutný dôkaz nezmyselnosti sovietskeho plánovania megaprodukcie bavlny na základe ovládnutia toku riek Amurdarja a Syrdarja. Príroda má však svoje predstavy a moc. Hrdý Karapalkastancom a Karapalkastančankám, ktorí sa kedysi usilovali o samostatnosť, ostali v Moynaku len zhrdzavené vraky lodí. Nukusu, hlavnému mestu Karapalkastanskej republiky, však ešte predsa v ruke ostal jeden tromf: Savitského múzeum s jednou z najvýznamnejších umeleckých zbierok v bývalom ZSSR. Savitsky bol pre niekoho blázon, pre iného idealista, v každom prípade však jedine vďaka nemu ostalo zachovaných takmer stotisíc diel autorov, ktorí sa rozhodli vzoprieť myšlienke uniformovaného socialistického realizmu. Už len vďaka tomuto múzeu stojí za to inak pomaly zabudnuté mesto navštíviť.

Krásy spojené pieskom

Po vyše hodiny letu z Urgencha ponad púšť stojíme na širokom bulvári lemovanom najluxusnejšími obchodmi a mnohohviezdičkovými hotelmi. Architektúra centra Taškentu je skutočne veľkorysá: obrovské Námestie Nezávislosti, moderná budova parlamentu, rozľahlé fontány. V jednej sa osviežovali počas horúčavy aj miestne študentky, mladíci v školských uniformách sa zas „ukazovali“ pred sochou tzv. Plačúcej matky, postavenej v roku 1999 na pamiatku 400 tisíc uzbeckých vojakov, ktorí  zahynuli počas II. svetovej vojny. Sochu Lenina na piedestáli nahradila Zemeguľa. K hlavnému mestu patrí aj kozmopolitná atmosféra, bohatý nočný život a vynikajúci plov –  stredoázijská špecialita pozostávajúca z ryže, kúskov mäsa, zeleniny a cesnaku plávajúcich v baranej masti. Ak zmeškáte jazdu na ruskom kole, určite si nenechajte ujsť jazdu miestnym metrom. Jednotlivé stanice sú krásne umelecky stvárnené, nám sa najviac pozdávala zastávka „Kozmonautov“ s reliéfom Jurija Gagarina. Škoda, že je tam zakázané fotografovať, okrem neho nás uchvátili aj široké čiapky miestnych policajtov, dbajúcich o bezpečnosť cestujúcich.

Prvý tu bol Marco Polo

Návštevu Buchary, najposvätnejšieho miesta celej Strednej Ázie sme začali netradične – ochutnávkou vína. Málokto vie, že k tejto oáze na okraji nehostinnej púšte Kyzylkum patria aj úrodné svahy, kde sa darí mnohým odrodám bielej i červenej révy. Náboženské i kultúrne centrum prekvitalo predovšetkým v 9. a 10. storočí, odrážajúc perzský zmysel pre umenie. Tu vyrástli aj Avicenna aj Rudaki – postavy dejín požívajúce v islamskom svete takú úctu, ako u nás povedzme Newton či Shakespare. Križovatka na Hodvábnej ceste vtedy hostila vo svojej stovke medres až desaťtisíc študentov,  uličky lemovali desiatky hostincov, špecializované bazáre a viac ako tristo mešít. Mnohé z nich ostali nádherné vďaka šikovným reštaurátorom dodnes. Stačí spomenúť architektonický súbor Kaljan, 47 m vysoký minaret s mešitou so strechou z 288 kupolí a kapacitou 10 000 veriacich, medresu Mir-i-Arab, mešitu Magok-Attori, mauzóleum Izmaila Samani, zakladateľa samanidskej dynastie, či Ark - panovnícke mesto v meste z 5.storočia. Prvým Európanom, ktorý zočil všetku tú nádheru, bol Marco Polo. V knihe „O rôznorodosti sveta“ sa snažil odhaliť svojim súčasníkom bohatstvo architektúry, fauny, flóry, kultúry aj zvykov, ktoré zažil pri svojom putovaní.

Najkrajšie námestie sveta

S legendárnou Bucharou súťaží o prím Samarkand, kultúrna metropola Uzbekistanu s najkrajším námestím sveta, Registanom. Kde sa oko pozrie, tam všade nachádza prenádherné lesknúce sa tyrkysové kupoly, dómy, minarety, stĺpy, mešity, mozaiky, vyrezávané dvere, čarokrásne vykladané oblúky, ladné krivky, dômyselné priamky. Najviac nás uchvátilo mauzóleum Guri Amir s mohutnou kupolou a dvoma minaretmi a azúrovo-tmavomodro-úžasný cieľ mnohých pútnikov, mozaikami vykladaný komplex Shah-i-Zinda (Hrob žijúceho kráľa) so zachovanou prekrásnou prepracovanou zdobnosťou mauzóleí. A aby sme nezabudli, miestne trhovisko patrí medzi najlepšie v Strednej Ázii! Obzvlášť odporúčame miestnu sekciu sladkostí. Pomedzi pulty tu ženičky v šatkách (podľa miestnej tradície musí mať vydatá žena zahalené vlasy) ponúkajú všakovaké dobroty – najlepšie sú samsy, teda taštičky plnené mäsom alebo zemiakovým cestom. A kto sa prederie kúdolmi dymu, dostane sa aj k vynikajúcemu hovädziemu alebo baraniemu šašliku pripravovanému na uhlí.

Kultúra bez bariér

Iróniou osudu je, že Buchara a Samarkand, perly na Hodvábnej ceste, pôvodne patrili Tadžikom a územím Uzbekistanu len vďaka rozhodnutiu Stalina. Obyvatelia sú zmesou Uzbekov, ktorých poznáte podľa typických čiernych čiapočiek s výšivkou, a tadžickej menšiny. Paradoxne sa však dorozumievajú tadžickým dialektom. Ešteže reč umenia a krásy nepozná bariéry.